Povinná literatúra deťom čítanie viac znechucuje ako ich k nemu vedie. To množstvo kníh je pri dnešnom hektickom spôsobe života problém prečítať, nieto ich ešte aj pochopiť. Podľa mojich kalkulácií má učiteľ slovenčiny popri všetkých ostatných témach cca 25 minút na rozobranie diela z povinnej literatúry. Tí lepší si na to vyhradia celú hodinu. Zvyšok hodín literatúry je venovaný memorovaniu dátumov a zoznamov diel od autorov, ktorých mená zabúdame ihneď po písomke a potom ešte raz, po maturite.

Horšie je, že ani po tzv. školskej reforme sa situácia nemení. Podrobnosti som k tomu nevyhrabal, ale moji bývalí kolegovia, ktorí sa zúčastnili „predreformačných“ školení, mi to potvrdili. Rodičia sa aj naďalej môžu tešiť na diktovanie či opisovanie čitateľských denníkov a neustálu vojnu so svojimi ratolesťami, ktoré výplody slovenských a svetových klasikov vôbec nenadchýňajú. Hlvným dôvodom je to, že im nerozumejú a ani im ich nemá kto vysvetliť. Na pochopenie knihy ako je „Drak sa vracia“, „Peter a Lucia“ či „Živý bič“ treba čas, diskusiu, vedenie detí k hľadaniu viacerých významových rovín týchto kníh a to sa nedá zvládnuť za pár minút. Na to treba hodiny a hodiny času. Povinnej literatúry je však priveľa a učitelia v zásade nemajú inú možnosť ako robiť to, čo majú prikázané – znechucovať deťom čítanie. Keď nútite desaťročného fagana čítať Hájnikovu ženu alebo podobné síce pekné, ale neskonale nudné dielo slovenského klasika, tak jeho záujem o čítanie iba ubijete. Aj takéto dielo by mohlo byť pre neho zaujímavé, keby mu bolo patrične vysvetlené a zrozumiteľne podané.

Riešenie? Veľmi elegantné a jednoduché. Obmedziť povinnú literatúru na tri-štyri diela za rok, tým sa poriadne venovať, prebrať ich zo všetkých strán tak, aby ich deti pochopili. Stanoviť zoznam odporúčanej literatúry na základe smerovaného výberu detí. Tieto diela by neboli povinné, mohli by však tvoriť látku niekoľkých hodín literatúry kde by sa deti bavili o tom, čo čítajú, prečo ich to zaujalo, čo im tá ktorá kniha prináša do života a podobne. Zároveň by sa učili diskusii a prezentovaniu a obhajobe svojich názorov. To ich na našich školách zatiaľ neučí nikto. Cieľom je u detí vyvolať o čítanie záujem, musia pochopiť eho význam a zmysel.

O pár rokov začnem s čítaním experimentovať s mojimi deťmi. Zatiaľ sme len v štádiu občasného čítania si rozprávok, ale aj na to sú zatiaľ ešte primalé. Nateraz sme pri obrázkoch, ktoré ich bavia viac ako telka. Asi funguje prirodzený výber. Možno väčšia intimita, ktorú s deťmi pri pozeraní a čítaní knižiek máme a ktorú zrejme všetky deti majú tak rady.

Čiže čítanie áno, ale nie bezzubé a z donútenia. Lebo ináč nebude čítanie žiadne.